Bdelé očakávanie

 

«Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť. Veru, hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať. A keď príde pred polnocou alebo až nad ránom a nájde ich bdieť, budú blahoslavení. [...] Aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte.“» (Lk 12,35-38.40)

 

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Dnes by som sa chcel pristaviť pri tom rozmere nádeje, ktorým je bdelé očakávanie. Téma bdelosti je  jednou z hlavných línií Nového zákona. Ježiš svojim učeníkom káže: «Bedrá majte opásané a lampy zažaté! Buďte podobní ľuďom, ktorí očakávajú svojho pána, keď sa má vrátiť zo svadby, aby mu otvorili hneď, ako príde a zaklope» (Lk 12,35-36). V tomto čase, nasledujúcom po Ježišovom zmŕtvychvstaní, v ktorom sa neustále striedajú chvíle pokoja s chvíľami úzkosti, kresťania nikdy nespohodlnejú. Evanjelium odporúča, aby sme boli ako sluhovia, ktorí sa nikdy neukladajú na spánok, kým sa ich pán nevráti. Tento svet si vyžaduje našu zodpovednosť a my ju na seba preberáme všetku, a to s láskou.

Ježiš chce, aby náš život bol pracovitý, aby sme nikdy nepoľavili v ostražitosti, aby sme s vďakou a úžasom prijímali každý nový deň darovaný Bohom. Každé ráno je čistou stránkou, na ktorú kresťan začína písať prostredníctvom dobrých skutkov. My sme  boli zachránení Ježišovým vykúpením, avšak teraz očakávame plné prejavenie sa jeho zvrchovanej vlády: keď bude konečne Boh všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15,28). Nič v kresťanskej viere nie je istejšie než toto „stretnutie“, toto stretnutie s Pánom, keď on sám príde. A keď nadíde tento deň, my kresťania chceme byť ako tí sluhovia, ktorí strávili noc s opásanými bedrami a zažatými lampami: treba byť pripravenými na prichádzajúcu spásu, hotovými na stretnutie. Pomysleli ste na to, aké bude to stretnutie s Ježišom, keď príde? Bude to objatie, jedna velikánska radosť, obrovská radosť. Musíme žiť v očakávaní tohto stretnutia!

Kresťan nebol stvorený pre nudu; ale pre trpezlivosť. Vie, že aj v monotónnosti istých stále rovnakých dní je ukryté tajomstvo milosti. Sú ľudia, ktorí sa prostredníctvom vytrvalosti svojej lásky stávajú akoby studňami zavlažujúcimi púšť. Nič nevyjde navnivoč a žiadna situácia, v ktorej sa kresťan ocitá pohrúžený, nie je totálne „láskyvzdorná“. Žiadna noc nie je tak dlhá, aby nám dala zabudnúť na radosť z úsvitu. A čím je temnejšia, tým bližšie je brieždenie.

Ak sme zjednotení s Ježišom, chlad ťažkých chvíľ nás neparalyzuje; a ak by aj celý svet kázal proti nádeji, ak by hovoril, že budúcnosť prinesie jedine tmavé mračná, kresťan vie, že v tej istej budúcnosti je Kristov návrat. Nikto nepozná jeho čas, nikto nevie, kedy nastane, avšak myšlienka na to, že na konci našich dejín je milosrdný Ježiš, stačí na to, aby sme mali dôveru a nepreklínali život. Všetko bude zachránené. Všetko. Budeme trpieť, prídu chvíle vyvolávajúce hnev a rozhorčenie, avšak lahodná a mocná spomienka na Krista zaženie pokušenie myslieť si, že tento život je pomýlený.

Po tom, ako sme spoznali Ježiša, nemôžeme inak, než skúmať dejiny s dôverou a nádejou. Ježiš je ako dom; my sme v jeho vnútri a z okien tohto domu hľadíme na svet. Preto sa neuzatvárame v sebe samých, neoplakávame melancholicky akúsi starú zlatú minulosť, ale hľadíme vždy vpred, do budúcnosti, ktorá nie je len dielom našich rúk, ale ktorá je predovšetkým vecou neustálej starostlivosti Božej prozreteľnosti. Všetko, čo je nepriehľadné, sa jedného dňa stane svetlom.

Pamätajme, že Boh nezruší vlastné slovo. Nikdy. Boh nikdy nesklame. Jeho úmysel s nami nie je hmlistý, ale je jasne načrtnutým plánom spásy: «Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (1 Tim 2,4). Preto sa neponechávajme voľnému plynutiu udalostí s pesimizmom, akoby boli dejiny vlakom, ktorý stratil kontrolu. Rezignácia nie je kresťanskou cnosťou. Tak, ako nie je kresťanské ani krčiť plecami či vešať hlavu pred osudom, ktorý by sa nám zdal byť neodvratným.

Ten, kto vnáša do sveta nádej nikdy nie je človekom, ktorý kapituluje. Ježiš nám odporúča očakávať ho tak, že nebudeme stáť so založenými rukami: «Blahoslavení sluhovia, ktorých pán pri svojom príchode nájde bdieť» (Lk 12,37). Niet v konečnom dôsledku takého budovateľa pokoja, ktorý by neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Nebol by to budovateľ pokoja, ale lenivec, pohodlný človek. Neexistuje budovateľ pokoja, ktorý by tak či onak neohrozil svoj osobný pokoj, keď sa ujíma problémov ostatných. Lebo kresťan riskuje, má odvahu riskovať, aby priniesol dobro – to dobro, ktoré nám Ježiš daroval ako poklad.

Každý deň nášho života opakujme tú prosbu, ktorú prví učeníci v ich aramejskom jazyku vyjadrovali slovami Marana tha, a ktorú nachádzame v poslednom verši Biblie: «Príď, Pane Ježišu!» (Zjv 22,20). Je to refrén každého kresťanského života: nič v našom svete tak nepotrebujeme, ako Kristovo pohladenie. Aká je to milosť, keď v modlitbe, v ťažkých dňoch tohto života, počujeme jeho hlas, ktorý odpovedá a uisťuje nás: «Áno, prídem čoskoro» (Zjv 22,7)!“

Zdroj: Slovenská redakcia VR

Katechezy: 
Súvisiace: